Marilyn Manson - Eat Me, Drink Me (2007)

"This is the record I’ve worked all my life to get to. You always have to transform, or you can’t continue as an artist, and this record has been the biggest transformation for me. . . It’s better heard than described..."

—Marilyn Manson, Rolling Stone

Po čase sa opäť prihlásili (rozhádaní) kamaráti... a s časovým odstupom nám Reznor a MM naservírovali svoje svojské poňatia industriálu a iných odnoží muziky. Kým Reznor sa vo svojich skladbach drží viac menej v náladách a hudobných komponentoch stále vo svojich koľajách, MM sa podarilo prekročiť spoločné tatkovské - reznorovské poňatie alternatívy z čias labelu nothing keď svojho "syna" viedol až po album M3ch4nic41 4n1mal5. Tam sa naplno rozvinul androgýn ako obdivovateľ glamrocku, D. Bowieho a iných než alternatívo-futuristických kapiel. Povedzme si narovinu, keby nebolo provokatívneho imidžu a skvelých filmových (a taktiež riadne peprných) klipov. Nikto by za touto komickou postavičkou ani nepípol.
Ďalšia dráha po Mechanical Animals bola jasná... typicky americká - Zdalo sa, že sa z niekdajšieho reportéra Roling Stone stal len reklamný pútač a bábika v rukách politikov, ježiškárskych pokrytcov a Michaela Moora. Medzitým prišla éra dvoch najslabších albumov aké kedy vyplul. Stal sa soundtrackovým hrdinom (Matrix, Another Teen Movie), kritikom Ameriky (Holy Wood) a hlavne paródiou seba samého pri albume The Golden Age of Grotesque. Snaha o zachránenie reputácie a aké také udržanie nemilosrdnej verejnosti pred zabudnutím vyustila do úplne zbytočnej best-ofky Lest We Forget (s dosť divným coverom Personal Jesus), no priložené DVD s komplet videografiou je už iná káva...
Čo čaká hladných slepých ľudí? Napijeme a najeme sa tento raz do sýtosti?
Nový album predznamenával singel. Nie je to ani zbesilý rockec, ani industriálne besnenie. Trochu mi to pripomína terajšie smerovanie veľkého množstva kapiel. Tak ako sa vyjadrili českí Sunshine - "punkový nádych ustúpil pop stránke skladieb" - takisto je to i pri skladbe Heart Shaped Glasses. Je to až neuveriteľné aký "radio friendly" hit MM vyplul zo svojho zdecimovaného vnútra. Pri prvom počútí mi naskočili do hľadáčika 2 kapely - totálna podobnosť s IAMX :-P a Sunshine. A ako je to s celým albumom?

Singel predznamenal zmenu oproti posledným pokusom až do total-brutal strojeného martyrizmu a utrpenia. Slniečkové okuliare boli ľahké ako letný deň, text je však ťažký ako balvan a páčil sa mi tento kontrast. Album však opäť spadol do depresie, neutešenej radosti z ničoho a sklamania zo samého seba. Nie je nič čo by MM hnalo vykričať si hlasivky, všetko plynie tak ako má. Jednoducho, priamo, dalo by sa povedať až príkro morbídne a škodoradostne. pri počúvaní sa človek pristihne, že sa vyžíva v utrpení speváka. Tieto polohy naposledy použil pri mne toľko ospevovanom "mechanickom maznáčikovi" a v piesni sAINT (GAoG). Mám rád tieto polohy a z duše nenávidím strojenosť a až (človek prepáči) nackovskú angažovanosť a hymnické pokryky ako ich využil pri mOBSCENE.
Táto platňa nie je o spoločnosti, nebude ležať v žalúdku politikom a pokrytcom. Je to album zlomeného človeka, ktorý rekapituluje zväčša len svoje životné prehry. I keď sám MM vyhlásil, že nie všetko o čom spieva je "ON", ale dá sa mu to všetko veriť. Možno je to výpoveď posledných rokov, denník jedného smutného klauna, provokatéra a prekliate dobrého pózera. Tak takúto provokačnú agitáciu si nechám lúbiť ešte dlhšie.
Hudobná zložka strieda polohy od glamrocku cez klasický heavy metal až po electro. Dnes sa asi opäť dostávajú do mainstreamu midi a iné umeliny... :)