...chceš skočiť? Tak skáč...

Skočiť? Neskočiť? Rozhodnutie padlo rázne a rýchlo... asi naozaj netreba nad vecou, ktorej sa obávate priveľmi rozmýšľať.

Sobota - pravé poludnie, krásne slnečný deň, teplo a žeriav...
Vytiahol som z vrecka peňaženku... zložil tašku, retiazku, prišiel k stánku, podpísal papier, že teda netrpím ničím, čo by ma mohlo v lete zabiť a ak teda sa stane niečo, tak len to, že sa pomilujem s trenčianskym betónom.
O pár sekúnd som bol hore... pozrel som si krásnu slnečnú panorámu, hrad a vtedy to prišlo... Na sekundu sa mi rozklepali nohy... no chlap s príjemne upokojujúcim hlasom sa ma pýta: "Chceš skočiť? Tak skáč... a bolo to...
Nepamätám si, že by som sa hompálal a skákal hore-dole... človek to asi necíti... Až po pár okamihoch som si zakričal z plného hrdla... Strach... Radosť... Uvoľnenie...